O Tatarech již v minulých letech zjistila leccos papežská špionáž:
Opusťme teraz udalosti a rozhárané pomery v Uhorsku v tridsiatych a na počiatku štyridsiatych rokov 13. storočia. Na tomto mieste považujem za potrebné podať informáciu o cestách dominikánov, zvlášť brata Juliána a jeho spoločníkov na východ, do priestoru strednej Volgy, kde predpokladali existenciu prežívajúcich skupín starých Maďarov, ktorí sa nezúčastnili pohybu na západ a ostali vo svojej pravlasti. Informácie , ktoré z týchto ciest vyplynuli boli obzvlášť cenné z hľadiska možnosti pripraviť sa na predpokladaný tatársky útok. Išlo celkovo o dve cesty. Prvú v rokoch 1234 – 1236 a druhú v rokoch 1237-1238. Nepovažujem za potrebné na tomto mieste podať vyčerpávajúcu informáciu o ich priebehu, skôr by som sa sústredil na ciele a závery, ktoré z nich vyplynuli. Takže najprv k cieľom prvej cesty. Dominikán Julián a jeho ďalší traja spolubratia neboli primárne vyslaní získať poznatky o Tatároch. Tí v tom čase nepredstavovali pre Uhorsko a jeho obyvateľov žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Julián mal skôr za úlohu nájsť Maďarov, ktorí ako sa predpokladalo ostali na východe a nezúčastnili sa ovládnutia Karpatsko-dunajskej kotliny. Vyústením misie malo byť pokresťančenie týchto skupín. Po namáhavej ceste, ktorá viedla cez Konštantínopol, Pričiernomorské stepi až do Privolžského Bulharska na sútoku Volgy a Kamy sa brat Julián stretol so ženou, ktorá hovorila plynulou maďarčinou. V nasledujúcom období na priľahlých územiach sa potvrdila domnienka o existencii maďarského etnika na východe. Cez Riazaň, Suzdaľ, Vladimír a Poľsko sa Julián vrátil do Uhorska v decembri 1236. Správa o ceste bola spísaná jeho predstaveným, bratom Richardom a bola zaznamenaná v kódexe z 13. storočia vo Vatikánskej bibliotéke. Priebeh a okolnosti stretnutia s Maďarmi žijúcimi na východe opísal brat Richard nasledovne: „V jednom veľkom meste, z ktorého vraj odpochodovalo päťdesiattisíc ozbrojencov, našiel brat jednu maďarskú ženu, ktorá bola z krajiny, čo on hľadal, odovzdaná mužovi v tých krajoch. Poučila brata o cestách, ktorými by mal ísť, dodávajúc, že za dva denné pochody môže nepochybne nájsť Maďarov, ktorých hľadali, čo sa aj stalo. Našiel ich pri veľkej rieke Ethyl (Volga)... V tejto krajine Maďarov spomenutý brat našiel Tatárov a vyslanca tatárskeho vojvodu, ktorý vedel po maďarsky, rusky, kumánsky, nemecky, saracénsky a tatársky; povedal, že vojsko Tatárov, ktoré bolo vtedy odtiaľ na päť denných pochodov, chce ísť proti Nemecku, očakávajú však vojsko, ktoré vyslali na zničenie Peržanov.“(R. Marsina, 2008, s. 29) Ako vyplýva z druhej časti citovanej výpovede brata Juliána, cesta na východ priniesla aj cennú informáciu ohľadom chystaného tatárskeho útoku do centrálnej Európy. Keď pápež Gregor IX. (1227-1241) dostal správu brata Richarda, povolal Juliána do Ríma a ten tam prišiel asi v marci 1237. Pápeža zaujal nielen priebeh jeho pôvodnej misie, ale aj informácie o Tatároch a ich expanzívnych plánoch. Hlavou cirkvi pohli obavy a možné škody, ktoré by mohli útočníci z východu kresťanským kráľovstvám strednej Európy spôsobiť. Pod dojmom týchto skutočností povzbudil Juliána v uskutočnení druhej cesty (1237-1238), ktorej cieľom už nebolo získanie informácií o Maďaroch a Veľkom Maďarsku. Julián a jeho traja spoločníci sa mali bezvýhradne zamerať na Tatárov a zistiť, čo najviac o ich vojenských plánoch. Správu z tejto druhej cesty zhrnul Julián v liste adresovanom pápežskému legátovi (biskupovi Perugie). V ňom referoval o bojoch Džingischána, o chánovi Ogotajovi, o liste Batu-chána Belovi IV., o chánovom paláci, o vojenstve Mongolov a ich pôvode. O plánoch Tatárov píše Julián takto: „Mnohí hovoria, že je isté, a vojvoda zo Suzdaľu mojím prostredníctvom odkazuje maďarskému kráľovi, že Tatári sa vo dne v noci radia, ako prídu a získajú kresťanské Maďarské kráľovstvo. Hovorí sa, že majú v pláne prísť a vydobyť Rím, aj územie za Rímom.“(R. Marsina, 2008, s. 41) Julián dokonca cituje vlastný text listu Batu-chána Belovi IV. : „Ja Chaym, vyslanec nebeského kráľa, ktorý mi dal moc nad zemou tých, čo sa mu podrobia, povyšovať a potláčať protivníkov, divím sa Ti, kráľ Maďarska, že keď som poslal k Tebe už tridsať ráz vyslancov, prečo si mi z nich ani jedného nevrátil, ani si mi neposlal svojich vyslancov, ani listy. Viem, že si bohatý a mocný kráľ, že máš mnoho vojakov a sám spravuješ veľké kráľovstvo. Preto sa mi ťažko dobrovoľne podriadiš... Dozvedel som sa, že mojich sluhov Kumánov máš pod svojou ochranou, preto Ti rozkazujem, aby si ich ďalej u seba nedržal, aby som sa nestal Tvojím protivníkom kvôli nim; ľahšie je im totiž zachrániť sa ako Tebe, pretože oni sú bez domovov, putujú so stanmi, môžu azda vyviaznuť, ale Ty bývaš v domoch, máš hrady a mestá, ako ujdeš mojim rukám?!“(R. Marsina, 2008, s. 43) Zvlášť druhá cesta bola teda mimoriadne dôležitá s ohľadom na množstvo zaujímavých skutočností a informácií, ktoré o Tatároch priniesla. Napriek tomu, že Julián všetko, čo sa dozvedel posunul k vyšším inštanciám, v Uhorsku bola vážnosť situácie zľahčovaná, boli spochybňované bojové schopnosti Tatárov, podcenila sa príprava vojska a zabezpečenie strategických vstupov do krajiny. Trestuhodné premrhanie času, ktorý bol využitý na stupňovanie vnútorných sporov, bolo jedným z hlavných dôvodov budúcej vojenskej porážky. Vráťme sa však späť k vlastnému opisu vpádu Tatárov do Uhorska a pristavme sa na chvíľu pri ich pôvode a vojenských zručnostiach, s ktorými vydobyli tak ohromné územia.
http://www.palba.cz/viewtopic.php?f=257&t=3412